Stráž 6 - Ako v raji: Kapitola 15

Kapitola 15

Mitch sa pri love večere premenil do medvedej formy. Blízko tiekla rieka a medveď bol od prírody uspôsobený na lov rýb oveľa lepšie, než človek. Stačilo niekoľko minút trpezlivého státia v ľadovej vode – na Aljaške stále vládla poriadna zima – a niekoľko prudkých úderov obrovskou labou a podarilo sa mu chytiť dve celkom pekné ryby, ktoré nepoznal.

Keď sa s nimi víťazoslávne vrátil do lesa, zistil, že Andrea už stihla rozložiť stan, napchala doň svoj spacák a na miniatúrnom prenosnom ohrievači práve zohrievala vodu na kávu. Plechový hrnček zrejme naplnila snehom. Šikuľka!

Mitch hodil ryby na zem a začal hľadať v batohu nôž, ktorým by ich vypitval a očistil. Keď ho konečne našiel a obrátil sa k úlovku, zistil, že Andrea kľačí pri ňom a práve dokončuje druhú rybu.

Mitch si zahryzol do spodnej pery. Andrea proste nechala svoju mágiu, aby jej na pravej ruky vytvorila ostré pazúry, ktorými rybu otvorila a vyvrhla. Šupiny pritom bleskurýchle strhla ľavou rukou od chvosta až po hlavu.

Mitch sa díval, ako sústredene dovolila mágii zväčšiť pazúry na pravej ruke do obrovských drápov – mal podozrenie, že levích – a jediným prudkým pohybom ich použila na to, aby rybe čisto odsekla hlavu.

Potom sa pazúry stiahli a znova sa objavili ľudské prsty.

- Vieš, že keď použiješ leviu mágiu, nemôže ju použiť nikto z levov? – spýtal sa.

Andreine ruky stuhli nad rybou, no iba na okamih. Vzápätí už ju porcovala rysými pazúrmi.

- Odkiaľ som to mala vedieť? Donedávna som netušila, že nejaké levy existujú.

Mitch pokrútil hlavou a díval sa na sebaisté pohyby, s ktorými hádzala kúsky rýb na maličkú panvicu – vôbec nepostrehol, kedy ju stihla vybaliť zo svojho bezodného ruksaku.

- Si rýchla. – podotkol.

- A praktická. Doteraz ma nenapadlo miesto noža použiť pazúry.

Pokrčila plecami.

- Takže ty si pomalý a nepraktický.

Mitch sa uškrnul. V podstate mala pravdu.

- Ako to, že vieš toľko o prežití v divočine? Myslel som, že ťa vychovávala ľudská matka.

Andrea sa trpko usmiala.

- A tebe to evokuje biely latkový plot, psa a čistý malý domček s veľkým zadným dvorom, čo? Nebuď na omyle, macko. Celý život som bola na úteku.

Mitch, aby bol aspoň nejako nápomocný, zdvihol panvičku, zaniesol ju do stanu a postavil na miniohrievač. Andrea zatiaľ pripravila kávu. Mitcha nenapadlo vziať so sebou nejaký hrnček, takže sa s ním veľkoryso podelila o ten svoj plecháč.

- Rozprávaj mi o svojom živote. – vyzval ju Mitch.

- Prečo? – spýtala sa podozrievavo.

Pretočil očami.

- Môžeme aj mlčať, ak chceš. Snažím sa byť zdvorilý a viesť konverzáciu.

Andrea odvrátila tvár a Mitch mal pocit, že mu nepovie ani ň. Ale prekvapila ho.

- Matka od otca ušla, keď bola tehotná. Uvedom si, že o Strážcoch nič nevedela. Keď som sa narodila, bol to pre ňu poriadny šok. Vlastne je s podivom, že ma neodniesla do útulku.

Po Andreinej tvári preletel nostalgický úsmevček a Mitch zatajil dych. Keď sa usmievala, tvár sa jej rozjasnila a bola taká krásna, až srdce zastalo v hrudi.

- Mama hovorí, že som bola také zlaté mača, že to proste nemohla urobiť.

Znova sa započúvala do hlasu ducha, ktorý k nej hovoril. Predtým to Mitcha znepokojovalo, ale keď videl ten úsmev, keď sa jej prihovárala jej mŕtva matka, pocit znepokojenia zmizol. Tak hovorí s duchmi. No a čo?!

- Dobre, mami. Poviem mu to. – prikývla Andrea a obrátila sa späť k Mitchovi.

- Mama chce, aby som ti porozprávala o našom živote. Vraj aby si ma lepšie pochopil. Ale robím to len preto, že to chce ona, jasné?

Mitch prikývol. Tentoraz bola jej matka jeho spojencom. Rozpačito sa spýtal.

- Je tu teraz s nami?

Andrea prikývla a on neisto povedal.

- Zdravím, pani Romanovová.

Andrea sa zaškľabila a pretlmočila mu matkine slová.

- Vitaj, chlapče. Nenalejeme si jeden na zoznámenie?

Mitch zaprskal.

- Vidieť, že ste rodina.

Andrea vybuchla do smiechu.

- Mama vždy dôverovala mojím dojmom.

Keď sa utíšila, rozhovorila sa.

- Nie, nebol žiaden biely plot a už vôbec nie pes a tie ostatné veci. Keď pochopila, že nie som úplne človek, urobila si taký menší prieskum. O Strážcoch a Teriánoch nevedela vôbec nič. Usadila sa so mnou v takom malom mestečku na západe. Mali sme vtedy susedku, staršiu vdovu menom pani Collinsová. Mala dvadsaťročného syna a ten sa jedného dňa pomiatol. Zbláznil sa z večera do rána. Bolo to strašné, ale pre mamu o to strašnejšie, že na druhý deň po tej nešťastnej udalosti sa v tom malom mestečku objavila sestra môjho otca.

Andrea vzdychla.

- Mama spanikárila, zbalila ma a o pár dní sme zakotvili na opačnej strane krajiny. To bolo prvé z našich veľkých sťahovaní. Mama si všimla, že takmer vždy, keď niekto náhle prišiel o rozum, objavil sa tam ktosi z otcovej rodiny.

- Šli po Teriánoch. – prikývol Mitch a Andrea zachmúrene kývla.

- Áno, teraz tomu rozumiem. Ale pochop moju mamu, ktorá o Teriánoch nič nevedela. Vedela len to, že keď sa niekto zblázni, otcova rodina je vždy nablízku. Usúdila, že to oni majú na svedomí tie straty rozumu a bála sa, aby som niečo podobné nevykonala raz aj ja. Takže keď som mala asi desať rokov, opustili sme náš posledný normálny domov medzi ľuďmi a odišli sme do izolácie v Black Hills. Mama tam kúpila loveckú chatku a tak sme sa tam nasťahovali.

Pokrčila plecami.

- Vieš si to predstaviť. Tá chatka slúžila na občasné prespanie poľovníkov počas loveckej sezóny, nie na stále, celoročné bývanie. Netiekla tam voda, takže sme si ju museli nosiť z potoka a dezinfikovať pridávaním chemikálie z lekárne v najbližšom meste. V zime sme rozpúšťali sneh. Elektrinu sme nemali. Varili sme na ohni v krbe.

Nadýchla sa a opäť sa usmiala.

- Nemali sme skoro nič. Keď sa mame občas podarilo zohnať nejaké peniaze príležitostnou prácou niekde na pumpe, v bare, alebo inde, vždy sa minuli na oblečenie, pretože to jediné sme si nemohli vyrobiť. Aspoň nie také, aby bolo možné ísť v ňom medzi ľudí. Samozrejme, medzi ľudí chodila len ona. Ja som zostávala v chate. Učila ma doma a iných ľudí som vídala len dvakrát do roka, keď ma zaviedla na povinné preskúšanie do ľudskej školy.

Pokrčila plecami.

- Keby nás objavila sociálka, boli by ma zatvorili do domova. Ale takto... V lesoch nebolo veľmi čo robiť, takže som strávila veľa času ako rys. A lovila som. Síce sme občas s mamou nemali múku, či ovsené vločky, boli roky, keď nám v záhradke za chatkou nevyrástla skoro žiadna zelenina a koza prestala dávať mlieko, ale nikdy sme nemali nedostatok mäsa a vajec.

Andrea podala Mitchovi plecháčik, on ho vzal, napil sa horúcej kávy a vrátil jej ho. Aj ona si odpila.

- V chatke sme zostali päť rokov, najdlhšie, čo sme žili na jednom mieste. Potom sa to celé zopakovalo, lebo Teriáni sa opäť dostali príliš blízko. Opäť sme sa sťahovali z miesta na miesto, ale tentoraz už sme vlastne len striedali lovecké chatky. Už sme mali s takým životom skúsenosti a obom nám v podstate vyhovoval. Vyrastala zo mňa síce divoška, ale nehrozilo nebezpečenstvo, že by som niekomu ukradla rozum.

Andrea sa trpko zasmiala a povedala.

- To nič, mami. Nemohla si to vedieť. Bol to pekný život, nemáš čo ľutovať. Iné decká nestrávia s rodičmi ani polovicu toho času, ktorý si so mnou strávila ty. Nebudovala si kariéru a ja som sa nevláčila s gangom, ani po diskotékach. Na tvojej výchove nebolo vôbec nič zlé.

- Ak môžem dodať, vychovali ste úžasnú dcéru, pani Romanovová. – pridal sa Mitch a tentoraz mu Andrea venovala nefalšovaný, úprimný úsmev.

- Tvoje slová ju potešili. – povedala.

- Boli pravdivé.

Andrea sa spokojne usmiala.

- Súhlasí s tebou.

Aj Mitch sa usmial. Potom Andrea pokračovala.

- Nakoniec sme si už ani neprenajímali chatky. Túlali sme sa ako cigánky. Keď sa nám chcelo, vlámali sme sa do prázdnej chatky, zostali pár dní a zasa zmizli. Alebo sme žili pod stanom. Už som bola dospelá a nikoho nebolo nič do toho, v akých podmienkach žijem. Bolo nám s mamou dobre.

Usmiala sa na Mitcha.

- Vedel si, že dokážem dokonca vyrobiť mydlo zo zvieracích kostí?

Potriasol v údive hlavou.

- Mydlo sa robí zo zvieracích kostí?

Andrea pobavene odfrkla a prikývla.

- Poznám divočinu. Naučila som sa využívať všetko, čo mám, aby som prežila. Takže preto sa ti vidím praktická a rýchla. Pretože keby som nebola, bola by som už dávno mŕtva. – ukončila.

Mitch chvíľu mlčal.

- Babička ťa bude zbožňovať. Každý z nás vie prežiť v divočine, ale väčšinou vo zvieracej podobe. Ty... ty to dokážeš aj v ľudskej. To je obrovská výhoda. Máš v sebe netušené talenty, Andrea.

Andrea uhla pohľadom. Nebola zvyknutá na chválu. Aby prekonala rozpaky, stiahla panvičku z miniohrievača a polovicu rybých kúskov naložila na čisté, snehom vydrhnuté, ploché drevo zbavené kôry, ktoré malo slúžiť miesto taniera. Kedy ho stihla pripraviť, dofrasa...? Panvicu podala Mitchovi.

- Okej, dosť kecov. Tu máš. Jedz.