Stráž 6 - Ako v raji - Kapitola 2

Kapitola 2

Boli chvíle, keď bol Mitch nesmierne rád, že je medveďom. A boli chvíle, keď preklínal osud, že nie je mačkou. Pretože mačky vždy dopadajú na všetky štyri.

On naproti tomu tvrdo tresol bruchom a tvárou do blata a vyrazil si dych. Ozvalo sa prekvapené zaprskanie, hneď na to ostrý sykot a do ľavého boku sa mu zahryzli ostré zuby a pazúry.

- Doriti!!!

Zuby okamžite zmizli a on pocítil, ako sa čosi – nejaké zviera – pokúša vyslobodiť sa spod jeho tela.

Zo všetkých síl sa pokúsil vyčistiť si mozog a mágia ochotne spolupracovala. Vyrazila z neho, podobná erupcii sopky a poslala fyziku hanbiť sa do kúta, keď z jeho deväťdesiatkilového ľudského tela urobila medvedie o šesťnásobnej váhe.

Spod neho sa ozvalo zúfalé, pridusené zaškrečanie a po jeho hrubej srsti znova zaškrabali pazúry. Bez valného účinku, pravdaže. Medvedia srsť bola drsná a tvrdá ako brnenie, výborne svojho majiteľa chránila pred takýmto druhom zranenia.

Mágia pravdepodobne zdieľala babičkin názor na jeho nočné povyrazenie, pretože okamžite zaútočila na alkohol v jeho krvi a v jedinom spaľujúcom záblesku ho vymazala z jeho krvného riečišťa aj z povrchu zeme. Ďalších päť sekúnd trvalo, kým sa dal dokopy a nasal do seba vzduch. Rys. Pripučil rysa takmer na placku. V duchu prevrátil očami a chystal sa vstať, lapiť to úbohé zviera, dusiace sa pod jeho váhou, do zubov a vyšmariť ho až na vrchol St. Mary Stone.

Kým tak stihol urobiť, rys pod ním sa zachvel a poslal fyziku dočerta presne takým istým spôsobom, ako Mitch. O pár sekúnd pod ním ležalo ľudské telo.

- Zlez zo mňa, ty hnusné, ožraté, medvedie lajno!!! – ozval sa pridusene a zadýchane ženský hlas.

Medvede vyzerajú neobratné, ťarbavé a pomalé, kým nezačnú bežať. Vtedy vedia vyvinúť obrovskú rýchlosť. Ale ešte v živote sa nijaký medveď nevymrštil do vzduchu tak bleskurýchlo, ako Mitch.

Ani sa tak ohromne rýchlo nepremenil späť.

Keď dopadol na zem, bol už opäť v ľudskej podobe.

Zo zeme sa ozval prudký nádych a rýchlo za ním ešte dva ďalšie, akoby si dotyčná potrebovala vyrovnať kyslíkový dlh. Napokon sa zviechala z vlhkej zeme, kde po nej zostal úhľadný odtlačok jej tela – Mitchova medvedia váha ju doslova vtlačila do mäkkej hliny.

Mitch s otvorenými ústami pozeral na neznámu ženu. V prvom náznaku brieždenia, keď sa farby len začínali prebúdzať, by v očiach hociktorého smrteľníka vyzerala len ako čierny obrys, ale Mitch mal aj na medveďa vynikajúce nočné videnie – možno to bolo tým, že mal v rodine toľko mačiek.

Vlasy neznámej mali ten najčervenší, oči ťahajúci odtieň, aký kedy videl, bledú pokožku a obrovské šedozelené oči. Naštvané oči.

Mitchov pohľad automaticky skĺzol dolu, kde zablatené tričko, ktoré kedysi bývalo biele, obopínalo dokonale tvarované prsia. Žena sa zohla, aby si z džínsov oprášila lístie, ihličie, kúsky konárov a hliny.

- Skoro si ma rozpučil, ty idiot! – nadávala.

- Čo si nechodil do školy? Teleso o váhe vyše pol tony vymrštené z obloka a dopadnuvšie na teleso o váhe asi 50 kíl spôsobí tomuto vnútorné zranenia, zástavu dychu a následnú smrť v prípade, že ľahšie teleso nezahluší to ťažšie!

Mitchovi po tvári preletel náznak úsmevu. Aha ho! Ono to má zmysel pre humor! Ale to stále nezodpovedalo tú hlavnú otázku.

- Kto, dopekla, si?!

- Som, dopekla, to isté, čo ty, inteligent! – zavrčala a ďalej sa vehementne snažila očistiť svoje oblečenie.

- Ak si nezbadal, premieňam sa na rysa. Ale možno si ozaj nezbadal. Chľast môže spôsobiť aj slepotu, vieš?!

- Mitchell! – ozvalo sa spoza nich a oni obaja pozreli smerom k temnému domu. Napriek tme obaja videli, že Megan stojí v okne Mitchovej izby a upiera rozžiarené oči na nečakanú návštevu.

- Áno, babi? – spýtal sa obozretne.

- Nesprávaj sa ako hrubián a priveď sem tú mladú dámu, aby sa mohla zohriať a osušiť! Kriste, skoro si ju zadlávil! Zaveď ju ku krbu, zakúr a choď jej do kuchyne urobiť čaj!

Mitch pobavene prevrátil očami.

Keby bola „mladá dáma“ mužom, pravdepodobne by mu babička nariadila zabiť ju. Darmo, v Gaylanovskom klane proste neexistuje rovnosť pohlaví.

- Tak poď, mladá dáma! – vyzval ju s úškrnom a natiahol po nej ruku. Obratne uskočila.

- Aj keď chápem, že sa potrebuješ o niekoho opierať, aby si sa dotackal do domu, macko, ja to byť nemienim.

Ublížene na ňu uprel oči, v ktorých však prebleskovali pobavené plamienky.

- Len som chcel byť džentlmen a ponúknuť ti rameno. A volám sa Mitch.

Zaváhala, prebodla ho tými zelenými očami a potom vzdorovito vystrčila bradu.

- Andrea.