Stráž 6 - Ako v raji: Kapitola 5

Kapitola 5

Andrea zaváhala. V duchu zvažovala pre a proti. Napokon však pokrčila ramenami.

- Môžem hovoriť s mŕtvymi.

Podľa toho, ako Megan aj Mitch vytreštili oči, pochopila, že sa nejedná o obvyklú strážcovskú schopnosť.

- Nikto z vás to nedokáže?

Megan hlasno sklapla čeľuste.

- Ťažko povedať. V rovnakom čase nikdy nemajú dvaja strážcovia rovnaké schopnosti. Môžu byť podobné, ale nie rovnaké. Ako malá Raven a Bobby. Môj vnuk dokáže zhmotniť oheň, sústrediť šialené teploty do jediného bodu, až ten bod vybuchne. Je to užitočná schopnosť. Moja pravnučka dokáže oheň ovládať, vie ho prenášať z miesta na miesto, ohýbať plamene do rôznych tvarov, zväčšovať ich, zmenšovať, alebo zadusiť, ale vytvoriť oheň nedokáže.

- Ale o schopnosti ovládať, či tvoriť oheň sme už vedeli aj predtým. – namietol Mitch.

- O tom, že by niekto mohol hovoriť s mŕtvymi, som nikde nepočul ani zmienku.

Megan na vnuka zavrčala a potom sa obrátila späť k Andrei.

- To neznamená, že ju nikdy nikto nemal. Ako...ako to funguje? Môžeš hovoriť s ktorýmkoľvek mŕtvym? Kam odchádzajú po smrti?

Andrea pokrčila plecami.

- Neviem. Nikdy som sa nespýtala, kam odchádzajú. Pre mňa sú proste tu, tak ako vy, alebo tuto macko.

Teraz zavrčal Mitch, ale neprerušil ju.

- Nie je to tak, že by ku mne chodili zástupy neznámych duchov. Prvý krok musím urobiť ja. Musím sa sústrediť na jeho meno, to ho privolá.

- A vždy príde? – dychtivo sa zaujímala Megan.

Andrea prikývla.

- Vždy. Problém je v tom, že keď raz duch ku mne nájde cestu, tak si ju zapamätá a navštevuje ma, kedy si len zmyslí. Dosť to ovplyvňuje súkromie, viete? Takže nových duchov radšej nevyvolávam. Je to ako pozvať do svojho domu ďalšiu cudziu osobu, ktorá môže ľubovoľne prichádzať a odchádzať. Duchovia zostanú, kým sa im nevyčerpá energia potrebná na rozhovor, potom odídu načerpať ju do záhrobia.

Megan užasnuto krútila hlavou.

- Toľké vedomosti! Panebože, máš na dosah ruky vedomosti celých generácií! To je neuveriteľné!

- Povedz tej starej bosorke, nech sa z toho neposerie, dieťa. – zavrčala jej do ucha Elizabeth.

- Malá Meggie si myslí, že je vševediaca. Som strašne rada, že ťa mám, aby som jej v tom mohla vymáčať ten jej donebanamierený ňucháč.

- To ani náhodou. – odvetila kútikom úst Andrea.

- Len jej to povedz. – naliehala Elizabeth.

- Nie som nijaké poondiate médium v dlhých farebných šatách a hodvábnej šatke, ktoré odovzdáva odkazy „z druhej strany“ . – zavrčala znova Andrea, čím upútala Meganinu pozornosť.

- Čo si hovorila, dieťa?

- Há! – vydýchla spokojne Elizabeth a Andrea si vzdychla.

- Elizabeth Mortensenová si myslí, že ste stará bosorka a nemáte sa z toho posrať. V druhej vete vás už nazvala malou Maggie a vlastne o vás povedala, že ste megalomanka a horenos.

Kým Megan lapala po dychu, Mitch zo všetkých síl premáhal smiech. OK, mŕtvi ľudia s nimi v miestnosti, to bolo tak trochu strašidelné, ale Andrea sa mu ohromne pozdávala. Bola ostrá ako čepeľ noža a jazykom by mohla krájať suši. Páčila sa mu. Okrem toho bola veľmi krásna.

Mitcha na nej nezaujalo to, že sa mení na rysa, ani to, že hovorí s mŕtvymi. Bola to krvavočervená farba jej vlasov a kontrast, ktorý vytvárala k šedej zeleni jej očí.

So záujmom tú kombináciu farieb pozoroval.

- Tá mrcha! Ani po smrti sa nezmenila! – vyštekla Megan.

- Zato vy ste sa vraj zmenila poriadne. Elizabeth hovorí, že ste sa z celkom prijateľnej ženskej zmenili na starú vysušenú slivku. – opakovala poslušne Andrea Elizabethine slová.

- A škodoradostne sa pri tom chechce. To vám mám zdôrazniť.

Megan zaškrípala zubami.

- Betty, ty hnusná potvora! Tvoj klan je celý vymretý, kým môj sa každým rokom zväčšuje! – zaškrípala Megan zubami.

- Rovnako ako váš zadok. – odvetila Andrea a potom rýchlo dodala.

- Hovorí Elizabeth. Vraj by ste mali držať diétu, lebo sa čoskoro nezmestíte na trón.

Zaváhala a dodala.

- Aj tak je tam vraj problém napchať vaše tučné pozadie a vaše obrovité ego.

Megan a Elizabeth si Andreiným prostredníctvom ešte chvíľu vymieňali urážky a Mitch už nemohol odolať.

Rozrehotal sa na celé kolo.

Megan na neho pozrela prižmúrenými očami a Andrea ho prebodla rovnako ostrým pohľadom.

- Čo sa smeješ ako taký trkvas? – vybuchla Megan. Mitch sa zo všetkých síl pokúšal ovládnuť výbuchy smiechu, ale nedarilo sa mu. Z očí mu začali tiecť slzy.

Megan pozrela na Andreu.

- Hysterický záchvat?

- Skôr abstinenčné príznaky. Nepotrebuješ frťana, macko?

Megan sa zaškľabila Andreiným slovám, ale chechtajúceho sa vnuka sa zastala.

- Mitchell nie je alkoholik. Len si dnes v noci trochu povyrazil.

- Videli ste ho, ako sa strepal z toho obloka do izby? – oponovala Andrea.

- To nebolo povyrazenie, ale regulérna opica. A nevravte, že nie, sama ste ho za to zvozili. Počula som každé slovo až do chvíle, kým mi tuto grizly nepristál na chrbte. Máte pekelnú mušku, Megan. – dodala, keď si podvedome pošúchala kríže.

- A schudnúť by mal on. V medvedej podobe je ťažký ako fras.

Mitch sa konečne prestal smiať a uslzenými očami sa zadíval na Andreu.

- Dievča, ako ja ti závidím!

Andrea zdvihla jedno obočie v spýtavom výraze. Ešte nestretol ženu, ktorá by dokázala zdvihnúť len jedno obočie. Bolo to veľmi efektné.

- Vieš, takto môžeš babičke ponadávať, uraziť ju, ako len chceš a pokojne to môžeš vydávať za odkaz z druhej strany. Takú možnosť nikto z nás nemá.

Megan sa pri tej myšlienke zamračila, ale všimla si, že Andrein výraz podozrivo kopíruje ten jej. Aj ona sa mračila.

- Prepáč, nie som taká slabomyseľná, ako si ty. Keď chcem niekoho uraziť, urobím to a nepotrebujem sa zbabelo schovávať za sukne záhrobiu.

- Lebo nepoznáš babičku. – oponoval Mitch.

- Potom by si sa schovala ešte veľmi rada.

Megan prevrátila očami.

- Kriste, chlapče, nerob zo mňa pred tým dieťaťom takú harpyu! Radšej sa zdvihni a choď robiť niečo užitočné. Napríklad nájdi Andree izbu. Ak sa celú noc potulovala okolo Sídla, musí byť pekelne unavená. Dnes večer by mali doraziť tvoje sestry a Nico. Nech sa pred tým stretnutím vyspí.

Obrátila sa k Andree.

- Si hladná? Ak chceš, v kuchyni sa vždy nájde niečo na zahryznutie, kým si pôjdeš oddýchnuť. Samozrejme si ťa necháme. Patríš k nám. Nebolo by pre teba bezpečné túlať sa svetom sama.

Andrea stroho prikývla.

- Tak nejak som to aj plánovala. – vyhlásila trochu arogantne a znovu tým Megan pripomenula samu seba. Táto osôbka sa jej podobala viac, než hociktoré z jej detí či vnúčat. Gény. Musí to byť náhodný výber génov. Ony dve ich očividne majú zhodné.

- Je ešte niečo, čo potrebuješ? – spýtala sa preto celkom láskavo.

Andrea sledovala, ako Mitch zmizol vo dverách a potom počula zaškrípať schod. Očividne sa ponáhľal splniť babičkin rozkaz a šiel jej pohľadať miesto na spanie.

- Len jedna vec. Vy a moja babička Elizabeth ste sesternice?

- Z piateho či šiesteho kolena.

- Takže medzi mnou a macíkom je len veľmi vzdialený príbuzenský pomer?

Megan zúžila oči, ale popravde odpovedala.

- V tomto prípade sa už o príbuzenstve nedá hovoriť. Byť obyčajnými ľuďmi, boli by ste si navzájom cudzí. Len preto, že ste obaja Strážcovia, je ľahké vystopovať naše rodokmene veľmi ďaleko. Nikdy nás nebolo priveľa.

- Takže nie sme príbuzní?

Megan sa zamračila, nevedela, kam Andrea smeruje.

- Nie, asi nie ste.

Andrea sa spokojne usmiala.

- Fajn. Pretože sa nechcem dopustiť incestu. Mám v pláne vášho vnuka zviesť. Keď je triezvy, celkom sa na neho dá pozerať. A rysy majú práve obdobie párenia. Ťažko sa tomu odoláva. Ste zviera, určite chápete.

A kým sa Megan stihla spamätať, mohla už len s otvorenými ústami sledovať Andrein vzďaľujúci sa chrbát.

Potom sklapla ústa a po perách jej prebehol úsmev.

To dievča je naozaj celá ona.

A páčilo sa jej čoraz viac.