Stráž 6 - Ako v raji: Kapitola 4

Kapitola 4

Andrea zízala na Megan dobrú minútu s otvorenými ústami. Potom čeľuste zasa sklapla a povedala:

- Megan, neviem, či vám to neušlo, ale ja aj váš vnuk sa meníme na zvieratá! Nie sme ľudia!

- Sme! – odvrkla tvrdohlavo Megan.

Andrea pokrútila hlavou a začala sa zdvíhať zo stoličky. Toto je úplne strelené. Vôbec sem nemala chodiť. Táto bláznivá stará pani zrejme nemá všetkých päť pohromade.

- Sadni si. – tieto slová naraz vyplynuli zo zovretých pier Megan Gaylanovej, aj z nehmotných pier dvoch duchov, ktorí jej každý skríkli do jedného ucha. Mama a Elizabeth.

Andrea skrivila tvár a pritisla si ruky na uši, ale posadila sa späť.

- Dobre, dobre, len nejač.

Megan sa naježila.

- Čože?

Andrea stisla pery.

- To nepatrilo vám. Som jedno veľké ucho. – dodala, aby nepovzbudila Megan k otázkam, na ktoré zatiaľ nechcela odpovedať.

Megan na ňu ostro pozrela, ale prikývla.

- Budeš mi musieť o sebe povedať viac, Andrea. Musím si byť istá, že patríš k nám, kým ti dám odpovede na tvoje otázky. Viem, že sa premieňaš na rysa, ale bohužiaľ, na svete je mnoho bytostí, ktoré dokážu zmeniť formu, takže to nie je nijaký dôkaz.

Andrea ticho zavrčala.

- Povedz jej to. – naliehala matka.

Andrea sa oprela a defenzívne rozhodila rukami.

- Tak fajn. Čo chcete vedieť?

- Kto sú tvoji rodičia?

- Moja matka sa volala Anastasia Romanovová. Mojím otcom bol Richard Mortensen.

Meganine oči sa rozšírili.

- Richard Mortensen? Z Mortensenovského klanu?

Andrea prikývla, potom zavrtela hlavu a napokon pokrčila plecami.

- Neviem. Proste neviem. S otcom, ani s jeho rodinou som nikdy neprišla do kontaktu. Ale zdá sa, že otcova matka, Elizabeth Mortensenová, bola vašou vzdialenou príbuznou.

Megan prikývla.

- Elizabeth je moja sesternica z piateho kolena. Okrem nás boli Mortensenovci posledným strážcovským klanom na svete. Ale ako to, že nepoznáš otcovu rodinu? Aj keby sa tvoji rodičia rozviedli... – nijaký klan Strážcov by nenechal ľudskú matku s magickým dieťaťom bez dozoru a bez kontaktu. Na to boli Strážcovia príliš vzácni.

Andrea pokrčila plecami.

- Podľa toho, čo mi matka rozprávala, bol Richard Mortensen sviniar. Nejaký čas žili na hromádke. Matka zistila, že otec má milenky a z nej si robí boxovacie vrece, ale milovala ho a tak s ním zostávala. Potom však otehotnela a uvedomila si, že nevystaví svoje dieťa rovnakému zaobchádzaniu a tak utiekla.

- Aj s tebou. Vedel vôbec tvoj otec o tom, že existuješ?

Andrea pokrútila hlavou.

- Nie. Ale keď som sa prvý raz ako bábätko premenila, došlo matke, že bude musieť o Mortensenových zistiť viac. Pátrala, prevrátila každý kameň, ale našla toho veľmi málo. Viac menej len to, že musí sledovať, kde sa vyskytnú náhle prípady zošalenia a odtiaľ utekať, akoby mala za pätami samo peklo.

Megan neveriacky pokrútila hlavou.

- Strážkyňa. Skutočná Strážkyňa, o ktorej nemal nikto z nás ani potuchy. To je neuveriteľné.

Andrea vystrčila bradu.

- Matka pred pár dňami zomrela. Veľmi sa bála, že budem osamelá a tak ma prinútila sľúbiť, že vyhľadám svojich príbuzných z otcovej strany. Dúfala, že budú ako ja a pochopia ma. Neverila, že všetci môžu byť takí hajzli, ako bol môj otec. Lenže otcova najbližšia rodina je mŕtva. Tak som prišla sem.

Andrea sa pri posledných slovách zatvárila vzdorovito, akoby čakala, že ju Megan odmietne. Tá však prikývla.

- Dobre si urobila, dieťa moje. O tvojom predchádzajúcom živote si ešte pohovoríme, ale teraz by som ti rada poskytla vysvetlenie.

Do dverí nehlučne vošiel Mitch a v rukách niesol pariacu sa šálku čaju.

- Nevedel som, či sladíš, alebo si pridávaš citrón... – zašomral.

- Takže je čistý.

Andrea siahla po šálke.

- Ak je to horúce a nie je to jedovaté, bude to stačiť. Nie som prieberčivá.

Megan pochvalne prikývla a Andrea si odpila zo silného čierneho čaju. Cítila, ako sa jej teplo rozlieva po tele, ale nedovolila si podľahnúť uvoľneniu a povoliť v ostražitosti. Stále sedela na stoličke vzpriamene, chrbtom sa nedotýkala operadla. Stále očami mapovala oboch cudzincov, okná i dvere.

Megan to neušlo a potešene pokývala hlavou. Zdá sa, že hoci Andrea Romanovová nedostala štandardný výcvik Stráže, jej ľudská matka predsa len pri jej výchove nezlyhala.

Pustila sa do rozprávania. Občas sa obrátila na Mitcha, ktorý jej slová potvrdil, alebo doplnil. Keď skončili, Andrea mala čaj vypitý a bystrými očami preskakovala z jedného na druhého.

- Takže si to zhrňme. Sme ľudia a dostali sme zvláštne schopnosti, aby sme mohli chrániť ľudstvo pred tými Teriánmi?

- Áno. – prikývla Megan.

Andrea sa na krátku chvíľku zamyslela. Aj keď to znie strelene, čo môže byť strelenejšieho, než že sa premieňa na rysa? A k tým schopnostiam možno patrí aj jej pokec s mŕtvymi.

- Aké schopnosti máš ty, macko? – spýtala sa Mitcha.

Zaškľabil sa nad tým pomenovaním, ale pokrčil plecami. A Andrea odrazu bola slepá. V panike vyletela zo stoličky a odrazu zasa videla.

- Kľud, cicuška. Ovládam svetlo a tmu. Môžem ťa urobiť slepou. Alebo ti posvietiť v jaskyni. Najčastejšie to využívam tu v Sídle, keď v zime prívaly snehu vyradia generátory a sme bez svetla. – vysvetlil Mitch.

Andrea napäto stála ešte sekundu, potom sa vrátila, zdvihla stoličku, ktorá ležala prevrátená na zemi a znova sa posadila.

- A vy? – obrátila sa na Megan.

- Ovládam zem. Môžem vyvolať zemetrasenie, urobiť do nej puklinu, kam zvrhnem nepriateľov, alebo nechať nad tebou vyrásť kopec a pochovať ťa pod tisíckami ton hliny.

Megan pokrčila plecami. Už veľmi dávno svoju schopnosť nevyužila. Roky a roky na pomyslenom tróne Stráže ju z bojovníčky degradovali na manažérku. Vzdychla a obrátila sa späť na Andreu.

- A čo ty, dieťa? Aké schopnosti máš ty?