Stráž 6 - Ako v raji: Kapitola 3

Andrea obozretne vykročila za Mitchom. Jeho pád z obloka – alebo skôr nepríjemne presná muška jeho babičky – jej zmarila plány.

Mala v úmysle zostať v podobe rysa niekoľko dní, motať sa okolo a pozorovať Megan Gaylanovú. Sľúbila matke, že bude opatrná a nemienila hlúpo nakráčať k dverám a oznámiť svoju prítomnosť úplne neznámym ľuďom. A už vôbec im nechcela prezradiť, čo je zač. Nie, kým nemala istotu, že im môže veriť.

Ale keď na ňu len pár hodín po príchode sem tresol tento muž a zmenil sa na poltonového medveďa, nemala príliš na výber. Spustila ruku a nenápadne nahmatala dýku v puzdre na stehne. Ak sa jeden z nich vie zmeniť na medveďa, bude ju potrebovať, keby na ňu chceli zaútočiť. A ktovie, na čo sa mení samotná Megan. Andrea si nerobila ilúzie o svojej šelme. Možno je dosť veľká a nebezpečná pre človeka, ale s medveďom súperiť nedokáže.

Mitch kráčal pred ňou a div sa svete, šiel celkom rovno. Čudné, vzhľadom na to, že pred chvíľou bol opitý ako čík. Andrea pohŕdavo zvesila kútik úst.

Mitch vošiel pred ňou do temného obdĺžnika dverí a Andrea na prahu zaváhala. Prichádza do neznámeho prostredia, nevie, čo ju tam čaká...

Vzduch okolo nej zašumel a ona začula Elizabethin hlas.

- Nebuď hlúpa. Je to rodina tvojho otca.

Andrea zaťala zuby. Otravné na duchoch bolo, že keď ste ich raz kontaktovali, už ste sa ich nezbavili. Bolo to, akoby vyslovením ich mena, alebo silným sústredením otvorila dvere do svojej mysle a strčila duchovi do ruky kľúč. Mohol k nej prichádzať, kedy chcel a spravidla sa zdržal, kým mu stačila energia.

A spravidla si na to duchovia vyberali tie najnevhodnejšie chvíle. Andrea už pocítila na vlastnej koži, aké trápne a hlúpe je komunikovať s duchom, keď sedíte na záchode, alebo sa blížite k orgazmu, prípadne sa pokúšate nevyzvracať si vnútornosti.

To bol jeden z dôvodov, prečo sa Andrea styku so záhrobím poväčšine vyhýbala.

- Neotravuj, Elizabeth.. – zašomrala nehlučne.

- Je to rodina. Neublížia ti. Si jedna z nich. – naliehala Elizabeth, akoby Andrea nič nepovedala.

- Sklapni!!!

Mitch sa otočil so zdvihnutým obočím.

- Hovorila si niečo?

- Kráčaj! – odvrkla nevrlo.

Mitch si založil ruky na prsiach.

- Ja kráčam. To ty stojíš na prahu ako primrznutá.

Andrea zaškrípala zubami a vkročila dnu.

Obklopila ju vôňa borovicového dreva. Príjemná, ale chladná. Striaslo ju, ale nedala to na sebe znať.

- Vitaj v Sídle. – prehodil Mitch.

- Jedáleň je tamto. – ukázal rukou na koniec chodby.

Andrea ho nasledovala a všímala si všetko, v čom ju mama kedysi vytrénovala. Vchody a východy. Veci, ktoré by v prípade potreby mohla použiť ako zbraň – jelenie parohy na stene, kutáč v kozube, ale aj praktické veci, ako brokovnice na stene. Obloky boli dosť veľké, aby nimi bez problémov vyskočila, keby došlo k problémom. Možno nie je taká silná, ako tuto medveď, ale je rýchla ako blesk. Keby došlo k boju, prehrala by, ale keby prišlo na útek, nikto by ju nestihol zadržať, či dochytiť.

Trochu spokojnejšie nasledovala Mitcha do útrob domu. Medveď bez zastávky vošiel do oblúku dverí a zamieril ku kozubu, kde boli úhľadne naskladané polienka. Hoci bolo leto, noci v Montane dokázali byť poriadne studené. Andrea strávila veľkú časť života cestovaním, väčšinou po južných krajoch a bola zvyknutá na vysoké teploty, ktorým sa leto v Montane ani neblížilo. Uvítala teda, keď sa po krátkom Mitchovom šomraní polienka chytili a v krbe veselo zapukotal oheň.

Oblokmi dnu vnikli prvé známky svitania. Mitch sa vystrel a uvoľnil jej miesto pri krbe. Teatrálnym pohybom naň ukázal.

- Nech sa páči.

- Vďaka. – povedala štipľavo.

- A kde je môj čaj?

Zvraštil obočie.

- Nosím snáď zásteru a na hlave smiešny čipkový čepček?!

- Mitchell, ten čaj! – ozval sa odo dverí direktívny hlas a Mitch si nahlas vzdychol.

- Očividne áno. – zaškaredil sa na babičku a odšuchtal sa do kuchyne.

Andrea sa uškrnula a preniesla pohľad na Megan Gaylanovú. Sivé vlasy a vrásky na tvári starej ženy vôbec nekorešpondovali so živou iskrou v jej očiach, ani s ráznymi, mladistvými pohybmi. Chrbát mala vystretý ako niekto, koho učili celý život sedieť na stoličke tak, aby sa nedotýkal operadla a chodiť s knihou na hlave. Áno, Megan Gaylanová sa niesla ako kráľovná.

- Posadíme sa, dieťa moje? – spýtala sa a ukázala na jedálenský stôl.

Andrea spočítala pohľadom stoličky. Kristepane, aký veľký je tento klan? Koľko príbuzných má?

- Ak vám to nevadí, radšej by som sedela pri krbe. Je mi akosi chladno. – a bude tak mať v dosahu kutáč i najbližšie okno.

Megan zdvihla obočie, ale prikývla. Andrea priniesla od stola dve stoličky a svoju postavila tak, aby mala za chrbtom plamene a v zornom poli všetky vchody a východy z miestnosti.

Megan si to všimla, ale nekomentovala to. Nech je to dieťa ktokoľvek, bolo celkom očividné, že patrí k Strážcom a niekto sa dôsledne venoval jej výcviku.

Posadila sa a chvíľu si neznámu prezerala. Červené vlasy svedčili o temperamentnej povahe, ostrý pohľad šedozelených očí zasa o tom, že sa s ňou dá hovoriť priamo. Megan sa obe tieto vlastnosti pozdávali.

- Volám sa Megan Gaylanová a som matriarchou nášho klanu. Kto si ty?

Andrea sa nadýchla.

- Radšej by som chvíľku počkala, kým začnem o sebe hovoriť, pani Gaylanová.

- Stačí Megan.

Andrea prikývla.

- Megan. Doteraz som sa nestretla s nikým z môjho druhu, takže určite pochopíte moju...opatrnosť.

Megan sa usmiala. Nebol to príjemný úsmev a Andree na moment odkryl skutočnú povahu tejto ženy.

- Nedôveru. Nazývajme veci pravými menami, dieťa.

Andrea pokrčila plecami.

- Ako chcete. Nech to nazvete hocijako, nič to na veci nemení.

Megan sa zamyslela.

- Žiadaš teda, aby som prejavila dobrú vôľu a začala prvá?

- Áno.

Megan sa usmiala a opäť predviedla Andree onen žraločí úsmev.

- Dobre. Ale nejako ťa musím volať. Nepovieš mi ani krstné meno?

Vzhľadom na to, že ho už povedala Mitchovi, Andrea nevidela dôvod, prečo jej ho neposkytnúť.

- Volám sa Andrea.

- V poriadku. Takže, Andrea, prečo si tu? Čo potrebuješ?

Andrea pokrútila hlavou.

- Snažíte sa ma vypočúvať, Megan.

Stará žena pokrčila plecami a vôbec nevyzerala previnilo.

- Nič nestratím, keď to skúsim.

Andrea sa usmiala. S touto ženou si bude rozumieť. Ťažko povedať, či sa budú mať vzájomne rady, ale rozumieť si rozhodne budú.

- Megan bola odjakživa manipulátorka, ale neublíži ti. Je to rodina. – prisadila si Elizabeth.

Andrea skoro pretočila oči.

- Má pravdu, zlatko. Je to rodina. Jediná, ktorá ti zostala. – ozvala sa matka.

Andrea sa na chvíľku zadívala na podlahu. Už už sa rozhodla, že Megan všetko povie, ale vtedy sa ozvala sama stará žena.

- Moment. Povedala si... môj druh?

Mladá žena zdvihla hlavu.

- Iste. Môj druh. Náš druh. Dlaci, ako my.

Megan sa rozkašľala.

- Prebohaživého, dlaci?! Dieťa moje, kto ťa vychovával?! Niekto závislý na hororoch?

Andrea sa vztýčila v plnej výške a prebodla Megan očami.

- Vychovávala ma moja ľudská matka. Bola to najlepšia matka na svete.

Megan prestala kašľať, ovládla prekvapenie. Bolo zrejmé, že natrafila na citlivú strunu. Táto mladá žena bola ako semtex- bolo treba narábať s ňou opatrne, inak by mohla vybuchnúť.

- Tvoja ľudská matka... dlaci... dieťa drahé, veď ty ani netušíš, kto sme!

- A kto sme?

Megan sa záludne usmiala.

- Samozrejme, sme ľudia, Andrea. Čistokrvní ľudia.