Stráž 6 - Prológ

Prológ

Andrea stála nad hrobom svojej matky a dívala sa na tmavohnedú, čerstvú zem na ňom, ktorá ešte nestihla obschnúť. Na tom nepatrnom kopčeku hliny, ktorý ukrýval telo jediného človeka, ktorého na svete mala, sa skvela jediná červená ruža.

Andrea na ňu hľadela. Červenú mala jej mama vždy najradšej. Možno to bolo kvôli krvavej červeni vlasov jej jediného dieťaťa. Andrea si kľakla pred hrob, pritisla prsty na svoje pery a potom na červenú ružu.

- Budeš mi veľmi chýbať, mami.

Vzduch okolo nej zaševelil a v hlave sa jej ozval matkin hlas.

- Vždy budem s tebou, moja ohnivá princezná.

Andrea vzdychla.

- Áno, mami, ale to nie je to isté a ty to vieš. Už ťa nebudem môcť objať.

Matkin hlas si vzdychol rovnako bolestne.

- Princezná, to, čo zo mňa zomrelo, bolo len telo. To hlavné zostáva stále s tebou.

- Ja viem, mami. Ja viem.

- Len nezabudni, čo si mi sľúbila.

- Neboj sa, mami. Nezabudnem.

Chvenie vzduchu ustávalo. Matka už nemala dosť síl prehovoriť. Kým sa znova ozve, bude musieť nabrať energiu. Andrea to vedela.

Počula duchov, odkedy sa pamätala. Bola to jedna z jej schopností. Už ako malé dieťa spoznala svojho mŕtveho otca. Nie že by nejako extra túžila rozprávať sa práve s ním. Mama jej vyrozprávala, čo si s ním musela zažiť a prečo od neho utiekla, keď zistila, že je tehotná. Andrea vyrastala ako milované dieťa Anastasie Romanovovej a spoločne trávili dlhé roky sťahovaním. Roky a roky na úteku. Mama úzkostlivo sledovala správy, ktoré signalizovali nebezpečenstvo.

Sťahovali sa minimálne trikrát ročne, celých dvadsaťpäť rokov, až kým matku nedostihlo nešťastie – nie otec, ktorého sa obe obávali, ale zákerná choroba. Nasťa Romanovová umierala v bolestiach, ale bola si vedomá toho, že vďaka jednému z dcériných darov neprestane existovať.

Poznala Andreine schopnosti a hoci bola postavená pred ťažkú úlohu vychovávať dieťa s darmi, ktoré je treba skrývať pred okolím, zvládala to. Andrea nikdy nezapochybovala o matkinej láske.

Keď umierala, dcéra bola pri nej a držala ju za ruku. A musela jej niečo sľúbiť.

Andrea vzdychla a vstala. Kolená džínsov si oprášila od zeme a zvyškov trávy.

- Neboj sa, mami. Nezostanem sama. Vydám sa na sever a nájdem tú ženu. Sľubujem.

Útek skončil. Matkina smrť, čo ako bolestná, znamenala pre Andreu koniec jednej kapitoly v živote a začiatok novej. Úplne novej.

Siahla do vrecka, aby nahmatala lístok, na ktorý matka trasúcou sa rukou z posledných síl napísala meno ženy, na ktorú sa má Andrea obrátiť.

Elizabeth Mortensenová.

Len čo si pomyslela na to meno, okolo nej zaševelil vzduch po druhý krát. Andrea s úľakom pochopila, že meno vyvolalo ducha jeho nositeľa. To znamenalo jediné...

- Si mŕtva, Elizabeth?

Chladný hlas sa jej ozval v hlave, až sa striasla.

- Už dlhé roky, dieťa.

- A tvoji príbuzní?

- Mŕtvi.

Andrea v duchu zahrešila.

- Všetci?

Elizabethin chladný, ľadový hlas zaznel ľútostivo.

- Už nás priveľa nezostalo.

Andrea sa zhlboka nadýchla, snažila sa upokojiť a potlačiť rastúcu paniku.

- Dobre. Dobre. Kto je tvoj najbližší žijúci príbuzný, Elizabeth?

Elizabethin hlas sa rozľahol nevídanou silou.

- Ešte stále žije moja sesternica z piateho kolena.

- A jej meno? – Andrea bez dychu čakala a modlila sa, aby Elizabethin duch nestratil energiu práve v tej chvíli. Obávala sa zbytočne. Elizabeth ochotne odpovedala.

- Megan. Megan Gaylanová.